Zobrala som bike a išla do dažďa. Všetci sa skryli v krabiciach, ani nohy. Taká sloboda. Nikto ma nevidí. Idem si kam chcem. Zabočím na cestu, takú zablatenú a s prílohami mlák. Obchádzam ich, a predo mnou potok. Zastavím a pozriem terén. Buď spadnem a budem mokrá až po uši alebo to prejdem bez ujmy. Idem. Prešla som to. Už mi nevadia ani mláky, smelo cez ne. Mám po sebe cigánske gombíky. Chcem ich dať dole, ale lepia sa mi na rukavice. Zrazu sa mi páčia, nechám si ich. Už som v lese a mláky sú nejaké divné, také čierne a ja sa nemám koho spýtať prečo sú také...idem cez družstvo, je tam prázdno, mŕtvo. Vchádzam na cestu, už nie zablatenú len mokrú. A už sú tu. Červené, modré, combi, piccaso, to čo ide na benzín či plyn - sejmu ma. Dám sa radšej ku kraju. Idem domov a mám dobrý pocit, že som niečo urobila.
Preboha! kde si bola? Si normálna, v takom daždi. Videla si sa?.....mami veď to sa vyperie :-)))
Dám si do uší Ooh Láááaaa